Psychologička: Interakcia s druhými vodičmi je podobná ako na sociálnych sieťach

Je to skúsenosť všetkých majiteľov áut – za volantom máme tendenciu sa ľahko a okamžite rozčuľovať nad druhými vodičmi, keď urobia hoci len drobnú chybu. Toto nastavenie neprospieva nielen tým, na ktorých sa častokrát vulgárnymi slovami a gestami vyvŕšime, ale v prvom rade nám samým.

Prečo to tak je, z čoho toto správanie vychádza a ako pracovať na jeho zlepšení sme sa spýtali odborníčky, doc. PaedDr. Vladimíry Kurincovej Čavojovej, PhD., ktorá pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV.

Výskumne sa venujete témam, ako sú napríklad nepodložené presvedčenia, kognitívne omyly, intuitívne usudzovanie. Ako z pohľadu vašej vedeckej praxe vysvetľujete typické, prevažne negatívne ladené správanie sa vodičov medzi sebou na cestách?

Klasický príklad rozčuľovania sa na druhých účastníkov cestnej premávky ilustruje fenomén, ktorý v sociálnej psychológii nazývame tzv. základnou atribučnou chybou. Hovorí o tom, že ľudia majú väčšinou tendenciu preceňovať dispozičné charakteristiky. To znamená, že keď sledujeme nejaké správanie, automaticky na základe toho prisúdime človeku nejakú vnútornú charakteristiku. Práve situácie na ceste sú ideálnym príkladom. Niekto ma predbehne, nedá mi prednosť či smerovku a okamžite sa to spustí - „je to blbec, nevie jazdiť, arogantný Bratislavčan“ atď. Dosadím si tam akýkoľvek predsudok a pripíšem príčinu druhému človeku.

Takáto optika platí zrejme len, keď „nálepkujeme“ vinníkov na druhej strane. Keď urobíme chybu my, asi to berieme inak. 

Presne tak. Ak urobíme niečo my, máme tendenciu povedať napr. „problém nie je na mojej strane, nevšimla som si tú značku, mám len zlý deň, inak by sa mi to nestalo“. Teda ospravedlníme si to len nejakou situačnou charakteristikou, ktorá to spôsobila. Ak však ide o nepríjemné situácie za volantom, ktoré sme nezavinili, druhým vodičom automaticky pripisujeme zlý úmysel. Akosi filtrujeme to, že to môže byť len začiatočník, mať možno stres, alebo prežívať náročné obdobie, je tam množstvo situačných dôvodov, ktoré môžu ovplyvniť jeho pozornosť a správanie na ceste.  

Mnohí z nás majú pocit, že sa z nás za volantom stávame akoby inými ľuďmi. Sme nervóznejší až agresívnejší voči druhým vodičom. Je za tým len spomínaný princíp atribučnej chyby, alebo s tým súvisia aj iné faktory?

Zrejme sa to nedá úplne zovšeobecniť, ale pre mnohých to platí určite. Vo významnej miere tu zohrávajú úlohu najmä situačné charakteristiky. Inak sa správame, keď ideme v plynulej premávke a inak, keď sme v zápche, ideme ulicami, kde musíme dávať pozor na prednosť sprava. Nehovoriac o tom, keď sme v časovom strese a ponáhľame sa. To sú situácie, keď medzi sebou ako vodiči viac interagujeme a to ovplyvňuje naše reakcie. Aj z výskumov je možné vysvetliť agresívne správanie za volantom pomocou modelu frustrácie vedúcej k agresivite.

Povedzme, že na začiatku máme nejakú frustrujúcu situáciu – napríklad dopravnú zápchu, červené svetlo na semafore a pod. Či budeme na túto frustrujúcu situáciu reagovať agresívne, záleží nielen na našej osobnosti, ale aj na faktoroch prostredia – napríklad, či sa cítime dostatočne anonymne, pociťujeme legitímnosť agresívnejšieho správania. Hovoríme si napr. „ten drzý šofér sa predo mňa vopchal, mám plné právo na neho trúbiť“. Tiež to závisí od toho, či je možné prejaviť agresivitu. Ak napríklad nablízku stojí policajt, svoj hnev asi lepšie ovládneme.

Už ste to aj načrtli, do akej miery do týchto situácií ešte vstupuje aj naša osobnosť, temperament, osobný sklon k agresívnejšiemu správaniu?

Je to podobne, ako napr. v prípade sociálnych sietí. Jeden výskum z minulého roka, ktorý publikovala univerzita v Cambridge okrem iného ukázal, že sociálne siete nemenia ľudí na nepriateľskejších. Skôr je to tak, že ľudia, ktorí sa radi hádajú o politike offline a sú k druhým nepriateľskí, to robia aj online a ich hostilita sa prejavuje aj tam. Akurát Facebook to ešte znásobí, lebo tam nie sú sociálne väzby a k polarizácii dochádza oveľa rýchlejšie. Nedostatočná empatia týchto ľudí sa zrejme prejavuje aj v rodine či medzi kolegami. Tam však platí, že dostanú aj spätnú väzbu, druhá strana ich môže „uzemniť“. Na Facebooku sa dá po urážajúcej komunikácii hneď vypnúť a je vybavené.

Zrejme sa dá očakávať, že rovnako sa správame, aj keď sme „zavretí“ do sveta svojho auta. 

Áno, aj na cestách je medzi nami obmedzená vzájomná komunikácia a interakcia. Tam sa tiež prejaví u týchto ľudí ich charakteristika – znepríjemnia druhým vodičom život, ukážu im nemiestne gesto a idú ďalej. Veď predsa tých ľudí nestretnú osobne, nevystúpia z auta, aby sa navzájom konfrontovali.

Ak vieme, že s týmto máme problém, akú formu sebamotivácie by ste odporučili, aby sme s tým niečo urobili?  

Musíme začať od seba. Vždy je na nás sa rozhodnúť, ako zareagujeme. Keď si vezmeme napríklad „cezpoľných“ vodičov, je na nás, či im budeme pri čo i len najmenšom zaváhaní nadávať, alebo zvolíme iný prístup – pribrzdíme, budeme ohľaduplnejší, skúsime pochopiť, že idú pomalšie a robia „kiksy“ kvôli tomu, že nepoznajú naše prostredie, nerobia to naschvál. Nevieme, čo sa v druhých vodičoch odohráva – možno sedia po pol roku od nehody prvýkrát za volantom, alebo prežívajú traumu, dozvedeli sa práve zlú správu a preto robia pochopiteľne za jazdy chyby. Skrátka, treba pracovať na svojej empatii.

Existujú z psychológie aj určité tipy, ako z nás urobiť pre druhých príjemnejších spoluúčastníkov cestnej premávky?

Je potrebné sa cvičiť v tom, že budeme robiť odstup medzi emočnou reakciou, naučíme sa zapájať vyššie kognitívne procesy. Inak povedané, keď aj dôjde k nejakej miernej, život neohrozujúcej kolízii s iným vodičom, nebudeme reagovať hneď, pozdržíme svoje ventilovanie sa. A väčšinou to po chvíli už nie je také intenzívne, skrátka to „vyšumí“. Takisto je dobré sa nastaviť tak, že ak urobím nejakú chybu ja, druhému vodičovi sa ospravedlním, či už jednoduchým gestom alebo zablikaním. Všetkým nám predsa padne takýto ľudský prístup dobre. Zvlášť v dnešnej dobe veľmi potrebujeme vzájomne si prejavovať ľudskosť, rešpekt, byť k sebe milší. A to nielen na cestách ale vo všetkých oblastiach spolunažívania.

Kruh na hrudi ako gesto pre „prepáč“

Na ospravedlnenie sa druhému existuje v medzinárodnej posunkovej reči konkrétny znak. Stačí zovrieť dlaň v päsť a urobiť ňou kruh na hrudi v smere hodinových ručičiek, prípadne vo vzduchu, aby to dobre videl aj vodič, ktorému svoje gesto posielame. Ako tento posunok vyzerá a prečo je dobré o ňom vedieť, ukazuje práve nová kampaň poisťovne KOOPERATIVA.