Ako sa rozprávať s vážne chorým človekom? Takto to zvládnete

Onkologické ochorenie nezasahuje len do života pacienta, ale aj jeho blízkeho okolia. Rakovina vplýva takisto na psychické prežívanie a do pocitov vnáša neistotu. Práve preto môže byť komunikácia v období diagnostikovania a liečby pomerne náročná. Ak máte v rodine alebo medzi blízkymi človeka, ktorý bojuje s vážnou chorobou, nebojte sa rozhovoru. Svojím citlivým prístupom môžete chorému pomôcť viac, než si myslíte. Ako to zvládnuť?

Vytvorte silné zázemie

Vážne ochorenie dokáže preveriť silné a slabé stránky. V inak fungujúcich vzťahoch to vie zaškrípať, naopak, rozhádaní členovia si k sebe opäť môžu nájsť cestu. Žiadna rodina nie je ideálna, no práve teraz zahoďte hrdosť aj všetky krivdy. Ľudia s rakovinou potrebujú cítiť oporu, starostlivosť a lásku. Je dokázané, že pacienti s onkologickou diagnózou dokázali lepšie reagovať na zmeny, ak mali silné rodinné zázemie a kvalitné vzťahy. Vtedy sú odhodlanejší bojovať, nevzdať sa a menej podliehajú úzkostiam či depresii. A jednou z veľmi dôležitých vecí je vedieť, ako komunikovať a čomu sa vyhnúť.

Dajte priestor všetkým emóciám – aj negatívnym

Existujú rôzne typy ľudí a každý svoj vnútorný svet prežíva inak. Niekto dokáže zlú správu spracovať pomerne rýchlo, iný musí prejsť viacerými štádiami. Tieto fázy môžu sprevádzať rôzne silné emócie a pacient sa cíti ako na hojdačke.Bojuje s vlastným strachom z operácie či liečby, tŕpne po každých odberoch pri čakaní na výsledky.Na druhej strane je v ňom však nádej, chce sa smiať, snívať o budúcnosti a plánoch, keď vyzdravie. Často sa plač so smiechom prelínajú a dejú sa súčasne – to je úplne v poriadku. Nesnažte sa zmiešané prejavy dostať pod kontrolu – dovoľte človeku občas aj plakať, nadávať či sťažovať sa. Nechajte ho rozprávať, niekedy ani netreba hovoriť, len počúvať. 

Strážte si výchovné poznámky

Onkologickí pacienti často od rodiny a priateľov dookola počúvajú frázy, ktoré im môžu ísť na nervy: „musíš veľa jesť!“, „musíš veľa piť!“, „mysli pozitívne!“Ako by ste vzali takéto poučovanie vy? Aj keď sú podobné vety mienené dobre, zväčša neodovzdávajú odhodlanie, podporu ani silu. Pacient skôr nadobudne pocit, že ho nedokážeme pochopiť, a hoci sa snaží, v našich očiach nerobí dosť. Chápeme, že táto situácia je rovnako ťažká aj pre vás, ale stanovte si hranice.

Ak máte potrebu niečo poznamenať, robte tak uvážene a citlivo, napríklad: „Nie si hladný? Už bude pomaly čas obeda.“ Alebo mu vyjadrite pochopenie a uznajte jeho snahu: „Pri chemoterapii si sa držal statočne, ja by som to tak zrejme nezvládol!“

Rozprávajte aj o maličkostiach

Niekedy sa stáva, že samotný pacient prijme situáciu skôr ako jeho najbližší. Tí sú totiž ochorením ovplyvnení nepriamo. Často proaktívne zisťujú informácie, príčiny, možné postupy liečby a snažia sa pomôcť. Ide o prirodzený prejav našej náklonnosti, nie vždy však dopadne dobre. Občas sa blízki príliš oddajú riešeniu samotného problému, a pritom si neuvedomujú, že nonstop rozprávajú len o diagnóze. Skúste namiesto toho viesť debatu aj o normálnych veciach, kde je väčšia šanca na veselú náladu a humor. Spomeňte napríklad, čo ste robili cez deň, aké jedlo ste mali na obed, čo budete variť cez víkend alebo akú známku dostalo v škole vaše dieťa.

Neporovnávajte

Aj výrazy ako „presne viem, ako sa cítiš“ alebo „môj kolega bol na tom presne tak ako ty, a dnes je zdravý ako ryba“ môžu niekedy pôsobiť nepatrične. V tomto rozhovore by ste nemali byť hlavnou témou vy. Nie ste v totožnej situácii – a keby ste aj boli, neznamená to, že by vaše prežívanie bolo rovnaké.  Neporovnávajte sa a neporovnávajte pacienta ani so svojím kamarátom či niekým iným, kto trpel rovnakou chorobou.

O fyzických zmenách radšej ticho

Najmä keď človeka vidíte po pár dňoch, môžu byť badateľné zmeny v jeho výzore. Skúste sa na to pripraviť a nekomentujte ani stratu kilogramov, ani rednúce vlasy. Niekedy pomôže, že si vopred urobíte plán a premyslíte si, o čom asi chcete hovoriť. Vyhnete sa tak situácii, že vyhŕknete prvé, čo vám napadne, len aby nebolo ticho.

Vyrovnajte sa so strachom

Vážne ochorenie sa nás môže veľmi dotknúť. Nevzbudzuje totiž len strach zo straty chorého blízkeho, ale aj z vlastnej pominuteľnosti. Každý má svoj spôsob, ako sa vyrovnať s obavami. Niekto prestane fajčiť, začne sa stravovať zdravšie, chodiť na pravidelné preventívne prehliadky či uzatvorí poistenie pre prípad choroby. To poskytne finančnú kompenzáciu pri výpadku pravidelného príjmu alebo pri výdavkoch spojených s cestovaním k lekárovi a so samotnou liečbou.

Najťažšie je uvedomiť si, že choroba nie je váš boj. Ten zvádza pacient a v prvom rade sa so situáciou musí vyrovnať sám. Vy mu však môžete poskytnúť pomocnú ruku a byť mu oporou.