Dokumentarista a potápač Jaroslav Blaško: Stretnutie so žralokom nevnímam dramaticky, bola to zaujímavá skúsenosť

Jaroslav Blaško je nitriansky režisér a tvorca dokumentárnych filmov, jeden z najviac scestovaných profesionálnych potápačov, ktorý navštívil takmer všetky krajiny a ich moria. Aj keď za svoje filmy získal množstvo domácich aj medzinárodných ocenení, jeho najväčšou srdcovou záležitosťou sa stalo enviro vzdelávanie detí. Stojí za projektom Požičaná planéta, ktorý pomáha dostávať medzi žiakov aj Nadácia poisťovne KOOPERATIVA.

Aké najsilnejšie momenty tento skúsený dokumentarista zažil na mori? Ako počas ciest vníma vplyv človeka a klimatických zmien na našu planétu? Čo ho viedlo k tomu, aby založil jeden z najväčších programov enviro vzdelávania na slovenských školách? Aj o tom porozprával v našom rozhovore.   

Potápali ste s moriach a oceánoch po celom svete. Čo vás pohyb vo vode naučil?

Myslím, že ako ľudstvo sme vodu ešte úplne neovládli, je to ešte stále divoká príroda. A keďže sa osobne v tomto prostredí pohybujem ďaleko častejšie než väčšina ľudí, mám pocit, že mi to akoby vrátilo niektoré zmysly, ktoré už ľudia dávno stratili, pretože ich pri svojom konzumnom spôsobe  života jednoducho nepotrebujú. Čím viac som sa vracal do vody, tým viac som sa naučil vnímať živočíchov v nej. Uveril som na akúsi neverbálnu komunikáciu. Často sa mi totiž stáva, že viem vycítiť, čo ten živočích urobí a čo očakáva. To mi dáva najväčší zmysel, že ma príroda naučila rozumieť jej.

Asi sa nespýtame nič originálne, ale aký je to pocit, keď natáčate napríklad žraloka?

V prvom rade treba mať na pamäti, že žralok má toľko rôznych receptorov, že vás prečíta ako šlabikár. Stretnutie s ním si vyžaduje, aby z vás bolo cítiť rešpekt. Som presvedčený, že žralok vníma človeka ako vyššieho živočícha. Nie sme pre neho ničím zaujímaví. Avšak v ojedinelých prípadoch, keď je zvedavý alebo sa cíti ohrozený, potrebuje sa zahryznúť. To je jediné, čo dokáže. A keď sa už človek nechá vohnať do situácie, že sa zahryzne, väčšinou sa to končí tragicky.

Ocitli ste sa aj vy niekedy v situácii zoči-voči s týmto predátorom, keď  vám nebolo všetko jedno?

Častokrát sa vraciame potápať na Kubu. Pri jednej návšteve som mal problém s prieduškami a pri ponore som doslova fučal. Objavil som húf kranasov, rýb podobných menšiemu tuniakovi, čo bol krásny záber, a tak som sa vzdialil od skupiny ich nafilmovať. Keď som skončil, nikde som ich nevidel, tak som ich chcel proti prúdu dobehnúť. Strašne som sa zadýchal a v tom momente bol pri mne žralok. Okamžite vycítil, že toto indivíduum nie je úplne v poriadku a pustil sa do mňa. Búšil som do neho kamerou, ale nie a nie ho odohnať, útočil na mňa. Musel som zachovať rozvahu. Podarilo sa mi zdvihnúť vyššie, zhlboka som sa nadýchol a vydýchol a rozhodol som sa ísť rovno oproti nemu. Akonáhle to videl, zvrtol sa a odplával preč. Hneď vycítil nadradenosť a že nie som slabší článok. Tento zážitok nevnímam nejako dramaticky, bola to ale zaujímavá skúsenosť.

Ktoré ďalšie momenty z podmorského natáčania vám utkveli v pamäti ako tie najviac nezabudnuteľné?

Bolo ich veľmi veľa, ale ako príklad by som spomenul návštevu tulenej škôlky. Bola to jaskyňa pred ktorou nás najskôr privítala stará samica ako pani vychovávateľka. Keď usúdila, že môžeme ísť ďalej, vrhol sa na nás húf malých tulenkov. Jeden sa mi zavesil na ruku, v druhej som mal kameru. Hrali sme sa asi pol hodinu. Poškrabal som ho, išiel sa nadýchnuť a to sa opakovalo niekoľkokrát dokola. Bolo to úžasné. Ďalší nezabudnuteľný moment som mal na Tonge, keď sme našli samicu s mláďaťom veľryby, ktorá nás bola ochotná znášať hodinu a pol. Mláďa chodilo stále k nám a ona sa  držala desiatky metrov, pozorovala nás. Bola to taká úžasná emócia, že na konci človeku až vybehli slzy.

Čo je pre vás pri natáčaní pod vodnou hladinou to najpodstatnejšie? Čo všetko musí „klapnúť“, aby ste si povedali, že táto nasnímaná situácia skutočne stojí za to?

V prvom rade je to o čistote vody a tiež o dobrom svetle, najlepšie od chrbta, aby bol živočích pred vami dobre nasvietený. Ale hlavne, musíte stretnúť živočícha, ktorý bude ochotný sa nechať filmovať. Z pohľadu kameramana je tiež kľúčové, aby dokonale ovládal vztlak. Musí byť schopný sa zavesiť do vody. Keď potrebuje ísť hore, musí sa mu stačiť len nadýchnuť a keď sa má priblížiť dole, musí vedieť adekvátne vydýchnuť, musí ovládať cúvanie, pohyb dopredu a pri tom udržať stabilitu obrazu. Technika potápania a plávania je kľúčová. Lebo inak by ste museli pozerať film s kinderilom (smiech).

Zmena klímy a dopady ľudskej činnosti na život v moriach sú nepopierateľné a osveta v tejto oblasti je základom všetkého, čomu sa dnes venujete. Ako vnímate tieto zmeny vy osobne počas vašich ciest? 

Vcelku pravidelne sa vraciame na rovnaké miesta. Žiaľ čoraz častejšie sa nám stáva, že stačí len päť rokov a namiesto životom prekypujúceho útesu nájdeme totálne zdevastovanú kopu vápenca. To sú lokality ako Maldivy, Thajsko, Egypt. Pred vlastnými očami vidíte, ako sú tie zmeny drastické a ako  dramaticky rýchlo prebiehajú.

Keď hovoríme o ľudskej činnosti, čo má na zmeny v oceánoch najväčší vplyv?  

Na súši sme sa naučili ako-tak hospodáriť. V oceánoch je hospodárenie, napr. chov rýb vo veľkých klietkach, stále výnimočné. Väčšinou ide len o primitívne barbarské drancovanie. To je jednou z príčin, že vodné biotopy sú tak veľmi devastované. Potom do toho prichádza klimatická zmena v podobe otepľovania a „úkazy“, ako napr. polievka zo žraločej plutvy. Čo bolo kedysi určené len pre čínskych cisárov, chce dnes skúsiť každý, kto si to môže dovoliť. Dosiahli sme technický pokrok, ktorý zneužívame. Odrazu sme schopní zabíjať žralokov po tisícoch a tak ich zabíjame. Počet obetí žralokov pritom  za rok celosvetovo napočítame na prstoch jednej ruky.

Tieto témy pokrývate aj vo svojich dokumentárnych filmoch...

Áno, boli sme v Južnej Afrike a chceli sme filmovať sardinkový run. Ide o jedno z  najväčších zhromaždení života na Zemi. Pozdĺž východného pobrežia Južnej Afriky a čiastočne Mozambiku tiahnu miliardy sardiniek, celé kilometre dlhé a stovky metrov široké. A medzi nimi je všetko – veľryby, delfíny, tulene, vtáky, žraloky. Ešte pred pár rokmi slúžili sardinky pre tieto živočíchy ako potrava. Teraz tam čakajú zbytočne, pretože veľké rybárske lode pod cípom Južnej Afriky ich stihnú vyloviť.

Narušenie článku potravinového reťazca má však ďalekosiahle dôsledky. Len pre ilustráciu, môžete priblížiť, aké zmeny to spôsobuje?

Je vedecky dokázané, že keď zabijete napríklad žraloka, premnožia sa ryby, ktoré sú jeho korisťou. Tie začnú požierať menšie rybky, ktoré žijú v symbióze s koralmi. A tým, že tie ryby miznú, začnú miznúť aj koraly. A odrazu je celý biotop „v ťahu“. Je to reťazová reakcia. Ďalší príklad je, že keď sa voda v dôsledku klimatických zmien oteplí o dva stupne, špeciálna riasa, ktorá žije symbioticky v koraloch, sa z nich vypudí. Potrebuje ísť do chladnejšej vody. A keď sa do dvoch  týždňov nevráti, koral zomrie, lebo táto riasa mu zabezpečuje 95 % obživy. 

Dostali sme sa do témy environmentálnej osvety, ktorá sa stala doslova vaším poslaním. Stojíte za unikátnym programom výučby Požičaná planéta, ktorý má ambíciu stať sa jednou z najväčších iniciatív zeleného vyučovania na školách. Čo vás priviedlo k tejto myšlienke?  

Nápad sa zrodil, ako inak, vo vodnom prostredí – niekde medzi rybami hlavátkami a veľrybami (smiech). Práve točenie hniezdenia hlavátiek na Orave a pozorovanie dopadu premnoženia kormoránov na tieto biotopy ma pred niekoľkými rokmi priviedli k hlbšiemu chápaniu súvislostí, čo to vlastne znamená chrániť prírodu a biodiverzitu. Potom prišiel moment, keď som po točení záberov drastického lovu veľrýb sedel pod palmami a tam sa mi to celé akosi spojilo a prišla myšlienka, ktorú som kedysi čítal – planétu sme nezdedili od našich otcov, požičali sme si ju od našich detí. Tak nejako prišla inšpirácia na názov nášho programu a motivácia pustiť sa do jeho realizácie.  

Môžete stručne popísať, ako teda váš program funguje a aké s ním máte ciele?

Chceme prispieť k tomu, aby sa udržateľný rozvoj a ochrana životného prostredia stali mentálnou výbavou nastupujúcich generácií a aby sa úcta k prírode a ochrana všetkých foriem života na našej planéte stali najdôležitejšími kritériami pri rozhodovaní a konaní ľudí. To je naša filozofia. Rozpracovaná je do piatich tematických vzdelávacích okruhov pre druhý stupeň základných škôl. Tie dodávame na školy vo forme dokumentárnych filmov, publikácií, enviro-zošitov pre žiakov a tiež metodických príručiek pre učiteľov kombinujúc s tradičnými vyučovacími metódami, ako je napríklad projektové a bádateľské vyučovanie so zážitkovým outdoor vzdelávaním či školskými pokusmi. Spolupracujeme pri tom so špičkovými expertmi z Fakulty prírodných vied UKF v Nitre.

Aké všetky témy so žiakmi otvárate?

Zmyslom je, aby sme deti naučili zodpovedný spôsob života a chceme im to podať tak, aby tomu porozumeli. Tak sme nastavili aj témy okruhov. Začíname uvedomením si, že sme sa odcudzili prírode a sledujeme, aké to má dôsledky. Potom hovoríme o tom, ako sme sa rozvinuli ako konzumná spoločnosť. Ďalej riešime, aké to má dopady na biodiverzitu a prečo je nevyhnutné ju zachovať. Štvrtým okruhom dávame dôraz na klimatickú zmenu, pretože v nej sa to všetko schádza. A piaty okruh chceme venovať budúcnosti, je dôležité poukázať nielen na negatívne, ale aj pozitívne príbehy a skončiť s víziou.

Témy pokrývate skutočne komplexne. V akom štádiu sa dnes nachádzate s tvorbou tohto obsahu pre školy?

Máme hotový prvý okruh a veľkým zadosťučinením pre nás je, že sme na tieto materiály získali už aj odporúčaciu doložku ministerstva školstva pre to, aby boli používané ako súbor didaktických prostriedkov. Momentálne sme vo fáze distribúcie, čo sa nám darí realizovať aj vďaka kampani 100 škôl. Sme radi, že na náš program zareagovala pozitívne aj Nadácia poisťovne  KOOPERATIVA, vďaka ktorej putujú v tomto období kompletné sety učebných materiálov prvého okruhu Odcudzenie na 100 škôl po celom Slovensku.

Do akej miery je váš program v tejto fáze závislý práve od takejto podpory?

Práve v tejto fáze ešte stále rozbiehania sa je to pre nás kľúčové. Naši partneri sú práve teraz v tomto čase na správnom mieste. Veľmi vítame, že nám pomáhajú program nielen zafinancovať, ale aj zviditeľniť. Práve vďaka spojeniu síl s KOOPERATIVOU sa o nás zrazu píše, dostávame sa do TV, hovorí sa o nás medzi stovkami zamestnancov poisťovne a ich známych. Je to pre nás veľká pomoc, pretože sa môžeme sústrediť a vynakladať financie na našu tvorbu. Verím tomu, že spojenie s naším programom pocítia pozitívne všetci, ktorí nám s ním pomáhajú. Že im to dá zmysel, pretože reálne napomáhajú enviro vzdelávaniu. Verím, že v budúcnosti pre tvorbu naplánovaných ďalších okruhov sa nám otvoria aj európske zdroje financovania. Bez podpory domácich nadácií a firiem by sme sa ale teraz nedokázali pohnúť. A stáť a vyčkávať si nemôžeme dovoliť.

Kam teda smeruje vaša vízia? Kedy by mohol byť na svete celý program ako súčasť slovenských škôl v plnej miere?

Aktuálne máme  plán dokončiť všetkých päť okruhov do konca roka 2024. Uvedomujeme si však, že doba je neistá, tak sa budeme snažiť prispôsobiť vývoju. Aktuálne ešte stále dokončujeme financovanie druhého okruhu. Je to celé dlhodobý proces. A naše ambície sú veľké. Nechceme na školy materiály len dodávať. Pripravujeme aj vzdelávacie semináre pre učiteľov v krajských mestách – dohromady 80 seminárov, dúfame, že nás v tomto podporia aj inštitúcie, ktoré majú vzdelávanie v kompetencii.

Čo by ste si priali do budúcnosti, čo by vašu myšlienku vzdelávania najviac posunulo vpred ?

Enviro výchova má dnes na Slovensku veľmi slabé postavenie – je len prierezovým predmetom, niečo odznie na geografii, prírodovede, čosi na fyzike, občianskej náuke. Ale keď si uvedomíme, že problém s ekologickým dlhom je najväčším problémom našej civilizácie, musíme na to vo vzdelávaní klásť oveľa väčší dôraz, aby sme ho nejako riešili a eliminovali. Verím, že nastanú nejaké posuny. Začína sa už riešiť metodika takéhoto predmetu, ale je to ešte beh na dlhé trate. Sme radi, že my sme už začali. Sme partneri pre aktívnych a nadšených učiteľov, ktorí sa snažia tému enviro výchovy tlačiť do popredia. Majú od nás v rukách už niečo hmatateľné, presné príručky, postupy, kopec pomôcok, ktoré môžu okamžite využiť. A to aj bez toho, aby prešli vzdelávaním v oblasti environmentalistiky. Vnímame ich pozitívnu spätnú väzbu, sme presvedčení, že robíme kvalitnú prácu. Dávame do nej všetko. Aj preto nás poháňa vízia, že sa Požičaná planéta dostane na všetky základné školy na Slovensku.