Každý športovec musí myslieť dopredu

Bratranci, kanoisti Ladislav a Peter Škantárovci patria medzi našich najúspešnejších športovcov. Zlatí olympijskí víťazi z Rio de Janeiro stáli minulý rok na životnej križovatke a zvažovali, akým smerom sa bude uberať ich aktívna športová kariéra. Od slalomu na divokej vode sa rozhodli ešte „prepádlovať“ do novej disciplíny a už intenzívne myslia dopredu na to, čo príde potom. Na budúcnosť, ktorá príde po ukončení ich športovej kariéry. A práve o budúcnosti ale aj životných skúsenostiach a istotách sme sa s nimi porozprávali v našom rozhovore.

Máte za sebou úžasnú dráhu, o akej môže väčšina športovcov len snívať. Čo cítite pri pomyslení na to, že sa raz vaša aktívna účasť na svetových súťažiach skončí? 

P: Táto otázka bola pre nás zásadná a prešli sme si ňou už minulý rok, keď vo vodnom slalome zrušili našu súťažnú kategóriu C2. Museli sme zvážiť, či vôbec pokračovať v aktívnom športe a ak áno, tak ako. Nechceli sme to vzdať, a preto sme sa rozhodli presadnúť takpovediac do šprintovej lode a v najbližších rokoch sa ešte chceme aktívne venovať tejto kategórii na divokej vode. 

L: Musíme však myslieť dopredu a preto sme už zároveň pomaličky prešli aj na druhú stranu a aklimatizujeme sa v bežnom živote. Už počas svojej športovej kariéry by mali športovci myslieť na život po ukončení vrcholovej športovej činnosti. Každý z nás sa pracovne angažuje v športovej oblasti. Keď teda raz príde na to, že budeme musieť aktívnu kariéru ukončiť, určite ostaneme pri športe. Je to pre nás určite istota, že budeme robiť aj naďalej to, čo nás baví a napĺňa. 

Akej práci sa už teda venujete popri vlastných tréningoch a súťažiach?

L: Už intenzívnejšie sa angažujem v našom stredisku - v Športovom centre polície, ktoré pripravuje v spolupráci s partnerskými klubmi a organizáciami športovcov na vrcholné športové podujatia. Snažím sa tu zúročovať moje skúsenosti a čo najviac vylepšovať podmienky pre to, aby sa mohli športovci aktívne realizovať. 

P: Ja mám radosť z toho, že som dostal možnosť spolupracovať ako tréner s vynikajúcim kanoistom, olympionikom Matejom Beňušom, s ktorým sme aj dlhé roky spoločne štartovali na súťažiach. Je to skvelá práca, veľmi ma napĺňa a určite v nej plánujem pokračovať. Aj v tejto, pre nás novej etape života máme teda istotu, že sa bude naša profesionálna dráha vyvíjať dobre.

Vráťme sa opäť k aktívnemu športu. Aké úspechy vás momentálne poháňajú vpred a kam ešte siahajú vaše méty?

L: Minulý rok sme absolvovali prvé Svetové poháre v pre nás novej kategórii šprintu na divokej vode, kde sa nám podarilo získať striebro a celkovo sme sa umiestnili na 3. mieste. To nás povzbudilo k tomu, že ideme v tejto kategórii ďalej zabojovať. 

P: Náš sen a méta, ktorú by sme chceli dosiahnuť, je získať popri všetkých medailách, ktoré už máme, individuálny titul majstrov sveta. Ten nám ešte chýba. Uvedomujeme si, že nie sme šprintoví špecialisti ani favoriti v tejto kategórii, ale naša výhoda je, že máme zo slalomu veľa skúseností, ktoré vieme zúročiť aj tu. Tento rok sú naším hlavným cieľom Majstrovstvá sveta v šprinte na divokej vode. Konať sa budú v septembri v Španielsku a k nim smerujeme celú našu prípravu. 

Hovoríte o bohatých skúsenostiach. Prenesme sa na začiatok. Ako a kedy ste ich začali naberať?

L: Začínali sme pomerne skoro. Mali sme vtedy okolo 8 rokov. Bývali sme v Pieninách, kde boli jediné možnosti pohybového vyžitia futbal, vodný slalom a tanečný súbor. Z toho si každý musel vybrať. My sme absolvovali všetko (smiech). Naším prvým obrovským úspechom boli majstrovstvá Slovenska žiakov v slalome. Ten pocit, keď sme prišli do školy s medailou na krku, nás veľmi nakopol. Boli sme pomaly hrdinovia. Tešili sme sa odvtedy na každý jeden ďalší tréning. 

P: Treba povedať, že nám od začiatku veľmi pomáhali rodičia aj celá naša veľká rodina. Bez toho, že by sa o nás starali a chodili s nami na tréningy a každý víkend na preteky, by to skrátka nešlo. Nebyť ich, tak tu dnes nesedíme. A hoci prichádzali aj sklamania a neúspechy, motivácia a podpora z ich strany bola vždy obrovská. Rodina pre nás bola a stále je základom našej istoty v športe aj v živote.

Mali ste aj nejaké športové vzory? 

L: Jasné. Silno sme vnímali zlatú olympijskú éru slovenského vodného slalomu – Michala Martikána, Elenu Kaliskú, bratov Hochschornerovcov. Boli to naše najväčšie vzory, na ktoré sme sa ťahali.

P: Keď sme mali okolo 18-19 rokov dostali sme sa v rámci Športového centra polície do skupiny absolútne najlepších – to bol pre nás zlomový moment. Zrazu sme sa stali kamoši s našimi Hochschíkmi, ktorí boli už vtedy úplný fenomén, jazdili najlepšie na svete a pritom boli úplne v pohode a pri zemi. Tie minúty, keď sme s nimi mohli byť vo vode a učiť sa od nich, nás posúvali neskutočne vpred. 

A potom prišlo obdobie, kedy ste vystúpili na samotný olympijský vrchol aj vy. Keď sa obzriete späť, čo vám k tomu v tej fáze najviac dopomohlo?  Do akej miery bolo treba popasovať sa aj so psychikou? 

P: Naša dobrá psychická kondícia zohrala určite veľkú rolu. Aj keď sme na veľa pretekoch neboli vždy úspešní, vždy sme sa dokázali čo najskôr postaviť na nohy. Mali sme veľké šťastie, že sme vedeli odbúravať negatívne myšlienky a posúvať sa ďalej za svojimi cieľmi. Ale tie museli byť adekvátne tomu, ako sme boli nastavení a čo sme mali fyzicky natrénované.

L: Vždy sme sa snažili s neúspechmi vysporiadať akosi sami dvaja. Vedeli sme si medzi sebou povedať,  v tomto sme boli silní. Samozrejme, bolo pre nás obrovskou oporou aj to, že sme rodina. 

Čo vám dnes dodáva pred vstupom do športového zápolenia istotu, že jazda bude dobrá? 

L: Ako vám povie každý športovec, základ istoty je praktický. Treba mať bezpečnú výstroj. V našom prípade to znamená prilbu, vestu, pádlo a loď. Musí byť v 100%-nom stave, aby sme dokázali vstúpiť na vodu s istotou. A samozrejme, neoddeliteľnou súčasťou je mať čo najviac natrénované, najazdené na danom kanáli. Vtedy vieme, že by nás na divokej vode nemalo nič zásadné prekvapiť. 

Vaša rodina je príkladom toho, že výchova je základom, aby sa raz dostavil úspech. Čo by ste poradili rodičom, ktorí chcú viesť svoje deti k športu? 

P: Prvým pravidlom je, že to nesmie chcieť viac rodič než samotné dieťa. Deti musí šport prirodzene baviť, mali by chodiť na tréningy s radosťou a nie s odporom. Samozrejme tréningy bývajú ťažké a vyžadujú veľa sebazaprenia, ale mladý človek musí byť od začiatku nastavený, že ho to baví. Rodičia by mali menšie deti viesť k tomu, aby športovali, nemali by ich hneď viazať len na jeden druh športu. Až neskôr v juniorskom veku sa dá v spolupráci s trénermi odpozorovať, ktorá disciplína im ide a ktorým smerom by sa mali v živote uberať. 

A ako znie váš odkaz začiatočníkom, ktorí si vyhliadli vodné športy a chcú sa im naplno venovať?  

L: Treba si dávať reálne, skôr menšie ciele, ktoré nie sú od začiatku prehnané. Niekde v pozadí treba mať určite víziu, že to chcem dotiahnuť na majstra sveta či olympijského víťaza. Ale treba ísť na to postupnými krokmi, vedieť sa tešiť z maličkostí, o to väčšia bude potom radosť z úspechov. 

P: A hlavne musíte veriť tomu, čo robíte. A keď trénujem, musím vedieť, prečo to robím a veriť, že som pre to urobil všetko. Chýbať nesmie samozrejme ani cieľavedomosť, dôvera a rešpekt. Extrémne sebavedomie môže niekedy skôr uškodiť.  

Na čo sa v budúcnosti osobne najviac tešíte?  

L: Sme radi, že môžeme ešte stále súťažiť a reprezentovať našu krajinu. A keď raz aktívny šport ukončíme, za mňa osobne sa bude rátať každý víkend či sviatok, keď budem môcť byť doma s rodinou.

P: Každý športovec musí už počas svojej športovej kariéry myslieť dopredu – na to, čo príde, keď jedného dňa ukončí vrcholovú kariéru. Mať životnú istotu v ďalšej etape života je veľmi dôležité pre každého. O to viac pre nás, ktorí venujeme svoje najlepšie roky aktívnej športovej reprezentácii.